Ako som sa rozpil počas corony
Príbeh je výpoveďou pacienta, ktorý pred časom nastúpil na ambulantnú liečbu závislosti od alkoholu. Aktuálne abstinuje. Z dôvodu zachovania anonymity sme jeho meno pozmenili. So zverejnením článku súhlasil.
Volám sa Marek, mám 33 rokov, pracujem v IT oblasti ako projektový manažér a som alkoholik. Vyrastal som v normálnej rodine. Otec bol elektrikár, mama pracovala v administratíve. Detstvo si pamätám, ako celkom pekné, nemal som žiadne traumy, nikto ma netýral, problémy so mnou neboli, hoc občas mi pristála facka od otca. Škola mi celkom šla, bavila ma matematika, fyzika preto ma aj neskôr zlákala informatika. Prvý kontakt s alkoholom si pamätám ako malý chlapec, bolo to na šibačke, bratranec mi dal ochutnať slivovicu, bol to hnus. Prvé opitie si pamätám niekedy na strednej škole, tuším to bol lyžiarák. Učitelia to vedeli no našťastie sa to prepieklo.
Z pohľadu pitia bolo zaujímavé štúdium na vysokej škole. Ako chlapec z malého mesta zo stredného Slovenska som sa ocitol v Bratislave na internáte. Párty, žúrky, chodbovice, izbovice, katedrovice ...dodnes neviem prečo sa to prosto nevolá opiáš, alebo ožieračka. Tam to celé gradovalo. Spolubývajúci z Oravy, borovička namiesto večere, a pivo bez poldeci – vyhodené peniaze. Spomínam zo smiechom na toto obdobie no teraz tuším, že to bol asi môj začiatok
Po skončení školy ma zamestnali vo veľkej IT firme v Bratislave. Výhodou týchto zamestnaní je práca z domu. Niekedy od vás nevyžadujú, aby ste vôbec chodili do práce. Podmienkou bolo ukázať sa tam 3x do týždňa. Zbytok bola práca z domu. Práca z domu je skvelá vec, pokiaľ nemám call a zapnutú webku robím si čo chcem. No musím byť v pohotovosti, pokiaľ sa niečo v riadení pokazí, som v zálohe.
Už v minulosti počas počas homeoffice mi občas pristálo nejaké to pivo v ruke. Viem, že nebudem šoférovať a nikto mi nedá fúkať. Ideálny stav pre chlastanie.
Prišla Corona!
Ako správny Slovák som trielil do potravín kúpiť zásoby cestovín, pizze a iných polotovarov. Pamätám si tú paniku ľudí a prázdne regály. Po prvej vlne paniky sa začali objavovať vtipy typu: “Regále s múkou sú prázdne a regále s chlastom plné...som zvedavý, čo budete robiť s 20kg múky dva týždne doma.” Vtip celkom na mieste. Prvý krát kupujem basu piva. Niesol som ju domov ako trofej, žiaľ vydržala len 3 dni. Po tých troch dňoch si dávam deň pauzu, idem vrátiť fľaše, platím nákup znovu basa piva. V duchu si vravím, že ak toto dám za 2 dni bude to prúser. Našťastie vydržala tri dni. Po dopití posledného piva si kladiem otázku: pil som dnes aj vodu? V zápale denných povinností si zabudnem odpovedať. Takto to šlo aj ďalej. Do práce sme nechodili, všetci sme mali homeoffice. Kolovali vtipy: O 15:00 končím v práci o 15:01 prichádzam domov, 15:02 si otváram pivo. No ja si otváram už štvrté a po práci si aj frťana doprajem (v skutočnosti ich bolo viac). Čo je na tom zlé?
Raz sme stáli pri pokladni v rade, v rozostupoch, v nemenovanej pobočke obchodného reťazca. Stojím v rade a vedľa mňa regál s chlastom. Predomnou má chlapík v košíku basu piva, za mnou má niekoľko sixpackov a pozeráme na výber tvrdého alkoholu, odrazu sa tam strhla debata. Pripadám si ako na zjazde poľovníkov. Každý ukazuje trofeje a hovorí o tom, čo sa oplatí. Vtedy som to tak nevidel dnes už tá emócia existuje.
V nezmenenom móde žijem do polovice mája. Chlast sa stal mojím kamarátom, kolegom, partnerom. V práci som nebol, stačilo byť online. Mentálne osprostievam. Nemal som ani trasy rúk, ani mi nebolo zle, žiadne zvracanie, ani som nevidel biele myši.
Padlo rozhodnutie, že takto to ďalej nejde, neviem čo bolo tým motívom. Vydržal som 4 dni nepiť, po štvrtom dni som to všetko dohnal. Sedmička tvrdého a 6 pív padlo za deň. To čo nasledovalo potom, bolo už len predlžovanie agónie. Vždy pri návšteve obchodu mi skončila v košíku buď sedmička borovičky, alebo sixpack. Ako by sa ten chlast na mňa lepil. Pripadal som si ako nesvojprávny.
Žil som sám, teraz žijem s chlastom, toto nie je dobrý vzťah. No rozísť sa je ťažké, potrebujem dobrého advokáta.
Liečba? Videl som pár filmov, byť niekde v pakárni, hrať sa na pioniersky tábor, toto nie je pre mňa. Mám hypotéku, ak by som odišiel z práce prídem o projekt na ktorom pracujem. Po hodinách googlenia som našiel inštitúciu, kde sa môžem liečiť aj ambulantne. Logicky: abstinovať viem no nevydrží mi to dlho, priemerne 2-3 dni, ak by mi pomohol niekto kto mi predlží to nepitie na dlhšie pomohlo by to, aspoň na začiatok.
Po krátkom telefonáte na kliniku si uvedomujem, že toto som hľadal. Sám by som to nedokázal. Nemám rád zmeny v živote no niektoré zmeny sú nutné. A nesmejem sa už na alkoholických vtipoch, s chlastom nie je sranda, hoc niekedy bola...
...a abstinujem, je to pár mesiacov, ale je to môj rekord neviem čo bude o rok, no viem, že dnes sa nenapijem.